BOH – STVORITEĽ stvoril ČLOVEKA – STVORITEĽA

Názov snáď nezvyklý, no úmerný tomu, čo by som chcel vyjadriť, či naznačiť. Jeho provokatívnosť rezonuje v tom, aby sme sa raz, každý za seba, pokúsili zhodnotiť, v čom sú naše ľudské ambície a čo to je – ten základný motív, v ktorom hľadáme zmysel, alebo v ktorom hľadáme realizáciu toho, o čo sa snažíme žitím. Či to už nazývame tak, či onak, v konečnom dôsledku to ostáva vždy len na nás, samotných. Lebo každé poznanie, každá miera poznania, či už individuálna, alebo spoločensky nejakým spôsobom významná, sa končí a začína vždy tým, že každý človek potrebuje žiť svoj život. Potrebuje ho naplniť za seba, s ostatnými ľuďmi, a nielen vo forme poznania, ale vo forme skutočného, v tomto zmysle absolútneho prežitia. Prežitia, kde ja sám, človek, potvrdím svojím osobným pociťovaním, realizáciou, svoj vlastný život. Pre tento účel si pomôžem teologickými východiskami v súvislosti so Svätým písmom.

Sväté písmo je posvätnou knihou židov a kresťanov a ako také je plne inšpirované Duchom Svätým, inšpirované Duchom BOHA, teda BOHOM, ktorý je DUCH. Je knihou a inšpiráciou pre nás, pre ľudí. Pre ľudí, ktorí budú alebo sa stávajú ľuďmi, buď ako spoločnosť, buď ako indivíduá, alebo nakoniec ako individuality.

Slovo BOH má jednoznačné vibračné účinky a mnohí sa zatiaľ rôznym spôsobom zhosťujeme jeho používania. Mnohokrát si hľadáme len nejaké náhrady, vychádzajúc z našich intelektuálnych skúseností, tej alebo onej kultúrnej platformy. Koniec koncov, však raz, skôr či neskôr, sami za seba alebo kolektívne, budeme musieť povedať jasne, koho tým myslíme, čo tým myslíme a čo vlastne chceme.

V tomto zmysle je pre nás Sväté písmo plne ľudské. Je ľudskou mystériou, ktorá je postupne transformovaná BOHOM-STVORITEĽOM, ktorý jej odovzdáva svojho DUCHA SVÄTÉHO. Je procesom, ktorý sa deje, procesom, ktorý trvá, je to energo-informačný proces, kde sa nejakým spôsobom premieňa energia a jej premena je individuálne, rôznym spôsobom vyjadrená informáciou, ktorá buď má prijímateľa ako spracovateľa, alebo nemá. Pokiaľ nemá, tak sa jednoducho transformuje formou entropie do ďalších možných foriem premeny energie ako rastúci potenciálny zdroj informácie. Tento proces má svoj začiatok a koniec, má zmysel.

Stvorenie v tomto zmysle sa neuskutočňuje naraz, okamžite, ale sa uskutočňuje postupne, ako akt stvorenia a evolúcia stvorenia. Uskutočňuje sa v protikladoch, ktoré sa potrebujú zžiť, zžívať, aby sa vzájomne inšpirácia a hmota odovzdali ako substancia, v ktorej sa inšpirácia zrealizuje a nadobudne nový, zjednotený význam a novú existenciu. V tomto zmysle je inšpirácia v podstate pravzorom, ktorej zdrojom je BOH a hmota má substanciálny rozmer v tom zmysle, že je to niečo, v čom sa táto inšpirácia môže, ale nemusí zrealizovať.

Je tu dvojaká prirodzenosť Svätého písma: božská – inšpirujúca a prirodzenosť ľudská – realizujúca – humanizujúca. Svojím spôsobom to možno vyjadriť analógiou fungovania energie a informácie v tom zmysle, že každá energetická premena v istej forme svojho spracovania sa stáva informáciou, ktorá je nakoniec nezávislá od energie, z ktorej vznikla, alebo v ktorej bola postulovaná.

Človek teda vzniká transformáciou energie a informácie od samotného BOHA, prostredníctvom pôsobenia BOHA – STVORITEĽA v ľudskej matérii, mentalite, myslení, mravoch, zvykoch, predstavách, SKÚSENOSTI.

V ľudskej hmote – človeku, BOH pracuje prostredníctvom človeka ako ľudskej hmoty.

Vzniku a významu človeka teda možno porozumieť len v plnosti zjavenia, ako dovŕšenia stvorenia, a nie v jeho začiatku. Plnosť Svätého písma a zavŕšenie toho, o čom vypovedá, sa nachádza na konci zjavenia, a nie na začiatku zjavenia. A v tomto intervale tkvie nespočetne veľa našich konfliktov, nedorozumení, pretože hodnotíme niečo, čo iba má byť v procese, ktorý sa ešte len tvorí. Teda subjekt, ktorý má prijať a podľa toho sa sformovať, je ten, ktorý na to ešte nie je pripravený.

Nečudujme sa teda, že všetko doteraz poznané, povedané a napísané je pravdou o nás, ale aj pravdou o BOHU. Je však pravdou stvorenia, ktorá je procesom, ktorý sa učíme poznávať a zvládať. Je to proces, v ktorom len vzniká TEN, ktorému BOH odovzdáva informáciu, správu, vedenie. Len vzniká, tvorí sa TEN, ktorému BOH môže dať spoznať. Jeho hmota sa len formuje žitím ako jeho individualizácia, aby mohol, bol schopný, prijať a porozumieť a začať žiť tak, ako ho stvoril BOH – STVORITEĽ.

BOH v nezavŕšenom, nenaplnenom stvorení, nemôže hovoriť k človeku svojím jazykom, svojou rečou, pretože človek mu nerozumie. Nemôže mu rozumieť, nie je vo svojom stvorení zavŕšený a nemôže poznať BOHA. V tomto zmysle skutočne platí, že človek taký, ako sa pozná, nemôže mať ani ambíciu poznať BOHA, ktorý v rôznych formách môže byť limitujúcim z hľadiska zdroja všetkého, čo vo vesmíre funguje, žije, vzniká alebo sa nejakým spôsobom premieňa.

Preto BOŽIE SLOVO musí byť poľudštené a človek musí prejsť procesom zbožštenia ako zavŕšenia, aby porozumel. To znamená, že hmota, ako materiálna realita bytosti ZEME, potrebuje byť poľudštená božou inšpiráciou. A človek prechádza procesom zbožštenia v tom zmysle, že božia inšpirácia svojím sprítomňovaním sa v hmote, v matérii, získava zmysel realizácie, prestáva byť duchovným potenciálom a stáva sa niečím skutočným. Jedno aj druhé odovzdá sebe to, v čom je zmysel a informácia, obsah informácie a z protikladov čoho vzniká jednota.

Jednota, ktorá je energeticky, informačne, kvalitou niečím iným, je vyjadrením dvoch princípov – duchovného aj hmotného, ktoré sa museli v procese sprítomňovania, individualizovane zžiť, účelným, zmysluplným spôsobom.

BOH je v tomto zmysle pre nás predovšetkým STVORITEĽ, ktorý stvoril a tvorí bytosti, tento a všetky vesmíry.

Sme ním stvorení ako duchovné bytosti, prechádzajúce stvoreným vesmírom a vesmírmi v nespočetných inkarnáciách tak, aby sme preniesli informáciu o stvorení všade tam, kde dozrel „čas a priestor“, kde vzniká niečo nové, čo obohatí a naplní STVORENÉ sebou, svojím prežitím STVORENÉHO ako individualizovanej a individualizujúcej skúsenosti STVORITEĽA. To znamená, že svojím spôsobom tomu môžeme porozumieť tak, že BOH sám zo seba vyvrhuje nejakú sebaentitu, ktorá možnou formou individualizácie uchopuje sama seba, napĺňa svoj vlastný zmysel.

A tak BOH – STVORITEĽ tvorí vždy niekde vo vesmíre niekoho zo seba, ktorý je tiež STVORITEĽOM, ale za predpokladu, že zjednotil to, kam sa inkarnuje, s inšpiráciou, ktorá sa môže sprítomniť, a tým chápe, dokáže žiť podľa zákonov, podľa ktorých žije celý „zavŕšený“ vesmír, a tým napĺňa všetky svoje možnosti ako energetické a potenciálne informačné.

Preto BOH – STVORITEĽ stvoril len ČLOVEKA – STVORITEĽA a nie ČLOVEKA – NIČITEĽA.

Táto paralela je veľmi dôležitá, pretože človek stvoriteľ môže byť len zavŕšením na konci zjavenia, keď človek prejde tým intervalom, v ktorom sám, každý sám za seba, sa individuálne sprítomní ako duchovný potenciál, v materiálnej realite fyzického tela. A tento proces je vždy procesom, kde buď protiklad – hmota, alebo duchovný potenciál – duša, prevažuje, alebo nejakým spôsobom ešte ako rozdiel funguje. Stále je tam možnosť, že zmysel sa stráca entropicky, a nie je uchopený v nejakej zmysluplne cielenej informácii.

Táto realita procesu ČLOVEKA – NIČITEĽA, je realitou, ktorú zažívame každý deň. Každý z nás je traumaticky konfrontovaný s touto skutočnosťou a každý potrebuje sám seba uchopiť a pochopiť, ako tento problém seba – ničiteľa bude riešiť, pretože zodpovednosť a miera zodpovednosti každého z nás je v tomto procese nezastupiteľná a my si ju mnohokrát nechceme uvedomiť, pretože často je ešte nevieme zniesť. Tým hodnoty, ktoré máme žiť a sme schopní žiť, relativizujeme, aby sme si uľahčili svoje nie zákonné žitie, svoju vlastnú osobnú zodpovednosť.

Naplnením stvorenia je preto len ČLOVEK – STVORITEĽ. Každý z nás ním chce byť a len preto žijeme a dúfame a máme nádej, a len preto to všetko má pre nás nakoniec zmysel.

Nie je to preto, že by naša duša bola božou iskrou, časťou BOHA. Je to preto, lebo prežívaním, prežitím duše ako duchovného potenciálu v tele a s telom, ako hmotnou substanciou, sa napĺňa STVORENIE. Inšpirácia začína žiť v tele a spolu s telom sa napĺňa stvorenie. Prestáva byť potrebný prostredník – sprostredkovateľ, biblický prorok, medzi BOHOM a človekom.

ČLOVEK sa sám stáva STVORITEĽOM svojho BOHA – STVORITEĽA.

Tento rozmer ambície toho, kto sme, si potrebujeme ujasniť, lebo je to ľudský rozmer, v ktorom sa chceme realizovať ako ľudia, ako blížni si porozumieť a spolu niečo vytvárať.

Dostatočne individuálne spracovávať energiu a informáciu BOHA tak, aby sme žili v celostnosti zákonov, v ktorých BOH tvorí, a na ZEMI sme boli STVORITEĽMI, cez ktorých všetko živé na ZEMI poznáva a vníma BOHA a jeho ZÁKON, do doby, keď znovu bude stačiť len SLOVO.

Medzi telom a dušou prestáva byť rozpor, pretože odovzdajú jeden druhému, v každom individuálnom žití, vždy znovu a znovu svoju jedinečnosť duchovného a hmotného princípu ako jediných princípov, v ktorých a cez ktoré BOH tvorí.

Záujem jednotlivca sa stáva a stane dôležitejší ako záujem väčšiny.

V tomto zmysle aj demokracia a totalita stratia význam, pretože bude len realizujúci sa jednotlivec, ktorý tak, ako plne vníma a chápe svoj život a dokáže ho v plnosti žiť, tak plne vníma a chápe život druhého ako blížneho svojho, ktorého miluje ako seba samého, lebo už dokáže milovať aj sám seba, v dostatočnom zjednotení duše a tela ako žitého procesu, tu na ZEMI a s ňou.

Väčšina vecí a väčšina problémov, ktoré riešime medzi sebou a vo vzťahu k druhým, sú problémy, ktoré sme nezačali riešiť vo vzťahu k sebe samým. Ak hovoríme o láske, morálke, etike a milovaní, o láske k druhému, tak väčšinou problém spočíva v tom, že nedokážeme milovať samých seba, nemáme vzťah k sebe samým, nemáme vzťah k svojmu telu ako substancii, v ktorej sa jedine môžeme prejaviť. Nevieme identifikovať seba ako duchovný potenciál či už duše, alebo duchovnej bytosti, lebo to závisí od miery stotožnenia, v ktorej žijeme, a z tohto hľadiska potom môžeme povedať, že

- KONIEC A ZAČIATOK SVETA SA ZAČÍNA –

že je to proces, nie apokalypsa. Je to proces, ktorý sa začína vtedy, keď Stvoriteľ stvoril a od vtedy, od toho momentu, keď začína tvoriť, je to proces ako individuálny, tak aj celkový. Individuálny v tom, že je reálny pre toho, pre tú bytosť, ktorá je stvorená a začína už existovať.

Nový človek sa neustále zjednocuje a je zjednotený s BOHOM tak, že je v BOHU a BOH je v ŇOM. Tak, že plnosť božstva vypĺňa ľudské telo, ktoré prežilo a znova prežíva duchovný potenciál duše a z protikladov tela a duše povstáva jednota pôvodne nezlučiteľného. Neexistuje nejaké status quo. Ako náhle nejaký stav zrealizujeme, ten stav je východiskom nového procesu, a ten proces sa musí neustále naplno absolútne žiť.

Pravdepodobne najväčším problémom v týchto naznačených súvislostiach je problém súhlasu. Súhlasu človeka – ľudstva, žijúceho a utváraného experimentálnymi vedami, jeho inteligenciou, založenou na vnímaní objektívnej reality ako výsledku vedeckých teórií a problém súhlasu človeka – ľudstva, žijúceho a utváraného jeho inšpiráciou ako nádejou, zmyslom, pretavenými do rôznych foriem a podôb náboženstva a duchovných či filozofických učení, v ktorých hľadáme spôsob, ako spolupracovať na zavŕšení STVORENIA v nás.

Tušíme, že ľudský rozum je síce východiskom, ale nemôže rozhodnúť o pravdivosti ani o prípadnej nepravdivosti poznania získaného a získavaného ním samým. Pokiaľ moje vedomie je identifikované s fyzickou realitou, nemám iné prostriedky, len intelektuálne a racionálne na to, aby som prekročil prah tejto identifikácie. To znamená, že vo všetkých svojich pokusoch prekročiť a nájsť sa v iných súvislostiach, potrebujem použiť prostriedky intelektu a rozumu, ale musím si byť vedomý toho, že tá miera prekročenia je individuálna, a že príde a je čas, kedy budem musieť intelekt a rozum opustiť, lebo už mi nie je nič platný. Musím sa učiť a naučiť novým formám energo-informačného vyjadrenia skúseností, ktoré sú vlastne viacrozmerným alebo hyperrozmerným priestorom, dimenziám, úrovniam. Môžete ich nazvať ako chcete.

Je to pretrvávajúci filozofický problém existencie a zjednocovania protikladov ducha a hmoty ako základných východiskových princípov, v ktorých, ako som spomínal, BOH tvorí, a ktoré sú plne rovnocenné, len prostriedky naplnenia sú rôzne.

Je to v podstate problém energie a informácie, pretože pokiaľ začneme rozlišovať, a pomáhať si tým, že energia a informácia sú rovnocenné, tak v každom prípade informácia je nejakým spôsobom žijúce vyjadrenie energie, nejakej jej formy. Proste predstavuje problém, ktorý sa nakoniec musí naučiť riešiť vždy každý sám za seba. Je to problém, ktorý potrebujeme prežiť, poznať a pochopiť ako proces zjednotenia, ktorý sa deje len cez naše individuálne prežívanie ako absolútnej autentickej skúsenosti, ktorou potvrdzujeme svoju jedinečnosť, svojím individuálnym spôsobom spracovania a znovu spracovania energie a informácie ako božskej inšpirácie prakticky zvládnutej na Zemi, v podmienkach Zeme a s ňou.

To znamená, že telo a duša, keď si zoberieme toto kontrastné spojenie, sú organicky, musia byť organicky späté. Telo nemá zmysel bez duše, pretože duša ako duchovný potenciál sa nemá v čom prejaviť, a tým stráca účel a nemôže existovať na Zemi.

Pokiaľ fyzické telo nemôže byť nejakým spôsobom oživované, kultivované alebo obohacované novým inšpiratívnym rozmerom evolučného vývoja, v ktorom v tomto prípade duša je ako duchovný potenciál, stráca zmysel, pretože proces poznávania, žitia, je procesom zžívania sa týchto dvoch protikladov.

Všetko stvorené a v tomto zmysle žité a žijúce, je v konečnom dôsledku premenou energie, je transformáciou energie, je výmenou informácií, je komunikáciou.

Všetko, čo žije, má energiu, ktorá je vždy nositeľom informácie, a žije, pretože energiu prijíma a dokáže v rôznej miere individuálne spracovať.

To znamená, že podstatou všetkých poznávaných, a tým aj prežívaných procesov žitia, je premena a transformácia energie ako potenciálu a energie ako informácie.

Človek ako objekt a zároveň proces zjavenia a humanizácie je najskôr vždy energetickou jednotkou, ktorá musí, aby mohla žiť, prijať energiu a s ňou informáciu, potom ju spracovať ako zdroj a zároveň ako spôsob komunikácie so sebou samým a s inými energetickými jednotkami. Učí sa fungovať, najskôr nevedome, v smere stvorenia od zdroja BOHA – STVORITEĽA k stvorenému. A len od neho samého záleží, či začne a ako kvalitne – zmysluplne, individuálne spracovávať možnú energiu a informácie, v celostnosti svojich možností.

A len od neho individuálne záleží, či sa stane energetickým systémom, ktorý vedome spracováva, autenticky, vo svojej možnej miere, energiu a informácie priamo od BOHA – STVORITEĽA, alebo len hierarchicky, najčastejšie v úrovni hraníc slnečnej sústavy, limitovanej kvalitou energie a informácií SLNKA alebo ZEME.

Pokiaľ je človek výrazom spojenia duchovného a hmotného princípu cez konkrétne spojenie duše ako duchovného potenciálu a tela ako materiálnej substancie, tak jeho potenciálny energeticko-informačný rozsah možností, môžeme vyjadriť intervalom ZEM – STRED toho – ktorého vesmíru.

Konkrétnou inkarnáciou stráca vedomie seba ako bytosti a je postavený pred skutočnosť naučiť sa vyjadriť, a tým aj realizovať sa prostredníctvom reality, do ktorej sa inkarnoval. A tou je pre nás na ZEMI ľudské telo, ako reprezentant toho najlepšieho, k čomu sa vo svojom žití dopracovala ZEM ako bytosť, a čo ponúka ako jedinečné pre ostatný vesmír, čo ešte nemožno nájsť v tejto podobe nikde v slnečnej sústave ani vo vesmíre.

Ľudské telo je iné, ako sú telá zvierat. Napriek tomu, že stavebné prvky sú identické. Je jedinečné v každom individuálnom narodení a žití, pretože je vytvárané pre vždy individuálnu dušu ako osobitý duchovný potenciál, osobitý svojím vývojom a stavom zrelosti a prežitia materiálnej reality ako hmotnej substancie, ktorá ožíva a frekvenčne sa dostáva do nových vibrácií, práve prežitím duchovného potenciálu duše, v konkrétnom tele.

A od toho, kto ako svoju dušu prežije ako duchovný potenciál v tele, záleží, či sa ešte inkarnuje znovu na ZEMI alebo nie. Či naplnil zmysel svojej inkarnácie, či sa uvedomil ako duchovná bytosť v ľudskom tele a jeho prostredníctvom, alebo nie. Pokiaľ sa jeho duša mohla plne prežiť v jeho tele, prekonal dualizmus duše a tela a vytvoril jednotu, ktorou ľudské telo ako materiálna realita – substancia ZEME sa stáva vedomou súčasťou stvoreného vesmíru, čo znamená, že sa začína objavovať aj mimo ZEME, ktorá je v tomto zmysle jej Stvoriteľom.

ZEM ako bytosť dostáva nový evolučný impulz ako potenciál, pretože realizáciou duše v tele dostáva novú možnosť transformácie energie. Duša ako duchovný potenciál sa zrealizovaním v tele vracia do seba ako duchovnej bytosti, obohatená o prenos a zrealizovanie Božej informácie, inšpirácie, na konkrétnej planéte – bytosti – ZEMI.

V tejto situácii, keď si človek uvedomí seba ako fungujúcu energetickú jednotku, s možnosťou stať sa regulovaným energetickým systémom, autenticky fungujúcim, stáva sa ČLOVEKOM – STVORITEĽOM.

V súčasnosti mám rozpracovaný systém, ktorý preverujem v praxi, ktorý dostatočne komplexne umožňuje vystihnúť celostnosť človeka v jeho energeticko-informačnom vyjadrení, ktorým sa človek vedome, spočiatku prostriedkami intelektu a rozumu, dopracúva k takej miere celostnosti svojho sebauvedomenia, že začína fungovať ako energetický systém, ktorý autenticky a vedome dotvára svoje stvorenie, aktuálnym autentickým príjmom energie a informácií, ktoré potrebuje a vie ich naplno dešifrovať a spracovať. V podstate sa učí energeticko-informačnej komunikácii, ktorou sa vie realizovať a komunikovať mimo trojrozmerného priestoru. Prežíva a prekonáva zjednocovaním aktuálne a individuálne dualizmus hmoty a ducha, práve napĺňaním symbolu Ježiša KRISTA ako duchovného stavu.

Ale to prekračuje rozsah môjho príspevku a zasluhuje si osobitné spracovanie.

Autor: Dr.Pavol Vyletel
Publikované v časopise Fénix, č.2/97

5 302 zobrazení

About doctor

doktor z hôr
This entry was posted in Filozofia and tagged , , , , , , , . Bookmark the permalink.

Comments are closed.